Príbeh o kameňoch
16.12.2007 23:21:59
alebo príbeh o úskaliach lásky
Spomínam si ako som v jeden skorý júlový deň vmyslel tento príbeh. A tak vám ho tu napíšem asi z nejakými zmenami, lebo si ho celý nepamätám. A upozorňujem, že v momentálnom stave básnenia si ho dovolím troška spoetizovať.
Tento príbeh sa odohráva za jedného tmavého dňa, keď vzduchom hustým trela sa beznádej, krúpy nenávisti padali doň. A tam v tráve mokrej kyslej, spadnutý bol mokrý kameň, lež v smúti malej, žil jeho života prameň. Ten kameň kremeňom sa volal, bol číri, krásny, sťa zápasu uhlíka diamant. A smútok preto žil jeho, bo mal samé telo, žiadna láska neho neprenikla, sťa lúče slnka neho vnikla. Raz tak v prechádzke zrel tú krásu veľkú samú, veď v očiach obraze žula do oka padla jemu. Nemal dom čo by ho kryl od zlých časov nevôle vzduchu. A tak spýtal sa hláskom pekným tichým, či by smel jej dom byť aj jeho domovom, a ona lež svätec zrel nekým, svetlo svitlo nad jeho obzorom. A žil si chvýli v nádhere, bez problémov žitia svojho, veď niet zatiaľ v nevere, bez krúše duše kúta svojho. A raz omyl veľký, vydral sa na obdialky, jej sestru žulu malú nevoľky, pobozkal neskôr na krásne pierky. A sťa šíp závisti v žule zrodil, jeho život v peklo obracal, ona ho v púšt rozdrobil, že sa speť na svet už nevracal. Koniec tento smutný zdrvujúci krátky, bol ešte zdajúc horiblne horším, pretože láska sestier je ľad vratký, stal sa sporom hrozne veľkým - malým. Ta v podhrúští šípok kvitnúcich, boj sa zrodil velký, a obidve v kriči vreštiacich, rozbili sa v nelky. Už len prach zostal z nich, s tých kameňov túžiacich, po láske iba prahnúcich, sťa by boli zo srdcom veľkých. Tam v pustí lúči sa smutný deň, jak koniec príbehu melancholický, zhasína sa tepla plná pochodeň , sťa hustej hmly plné krútňavi nôcky.
Komentáre
pekne si to vymyslel