Mrazive svetlo

Dni sťa stádo utekali a už bolo po našom Mikulášovi, na obzor očí blížilo nové dobrodružstvo, jak jesenný červeno-ligotavý lístok v šume vôd. A v deň štvrtý týždňa pána radosť veľká nečakaná, ako strom vo víre vetra sa teší na búrlivú sprchu z nebies poslanú. A hľa tu čakanie veľké v nádeji onen nebadanej, čo nového do života krásneho tento výlet zvanie? Jak hra na život bude pekná? Bude slnko hlavou k nám priklonené? A tu tam moja hlava zmýšľa, či poddať sa spánku, či by ešte niečo našla v tom hustom vánku . A zaraz v chvíli malej zmysli stavia do pozoru, zvučka šúm moru. Jak to bábo malé zlaté, reve piští kvíli, zvuk popri mne sa hmiští. Prišiel deň zo sna vyrvaný. Motlidba ku pánu hneď letela, však inej rannej starosti niet, veď prečo nedať nebesiam zrieť, môjho každodenného pokoja. Šati v seba dal, raňajočky spapal, zuby vybielil sťa potok v búrke rieke naklonenej a na výlet kyslí -slaný sa pripravil. Bo kamarát v dome čaká, musel sa Ja náhliť, ako taký lovec raka, nesmel som máliť. Jak blesk z neba jasien mozog máta, že topánky jak kapce špinou zavalené, ba ešte možno horšie tmavé, aj kožúšok v nebôľ stave . Ja človek chýri slabý, opucovať musel, všetku bôľ z kapcou mojich, jak oblakov kúdeľ. Čas jak pieseň plynul nôtil, museli sme rýchlo spechom ísť, však náš príbeh nový, nesmel bez nás ránom odísť . Krok už svieži hladký, vonka nebo stretneme, však náš údeľ vratký, zmeškať my nesmieme. Stihli sme my páni, odchod našich snov, radosť v duši sadni, nelám nádeje piesne slov.