Mrazive svetlo

V hĺbke jadier myšlienok stálych, veľkosť duše šírej nám pomáha. Veď v sklamaniach trpkých starých, sa vždy javí nekonečná lásky snaha. Prežité sveta bôle všetky sú tam, tam kde vládne náš nekonečný pán, tam sťa národ nekonečný v žiali, krvou lásky džbán srdca vliali. Blúdi sen ústiami každodenný vratký, všetku nádej v snahu tam premieňa, sťa kúzelník čaruje zajace bielej šatky, ni však v skutočnosť trpka vymieňa. Nálady jak voda hlučná vrátka, menia názor sily vôle dúfania, veď nevedno proč zrazu tak krotká, je vrma toku hlučať mávania. Ďalšie klamy zvonka sveta prúdia, Tvoju dušu halia tmami nepravdy, však vedz, že veriť v ne ťa nenútia, neposlúchaj závisti druhých rady. A zrazu duj z víchra šťastie idúc, Tvoj svet sa svetlom slnka ožiari, Jak je teraz v srdci nádeje radujúc, lež teplo v horúcom radosti požiari. Dúfať, že to bude navždy nevedno, veď každý pocit je tak vratký, teraz sa načrie nádej až na dno, sťa by v duše číhal mnohé jatky. Už len dokončiť slová nádeje, prichádza ďalší bôľ hĺba rany, lež kamaráta slovo prispeje, k poznaniu svojej nádeje mamy.