Mrazive svetlo

No takže dostal som náladu na opísanie toho, čo všetko sa odohralo na výlete, ktorý ako sopka chrlil jeden zážitok za druhým. Všetko sa to začalo v jeden neviem či krásny, či upršaný deň behom hodiny slovenského jazyka s pani profesorkou Uherovou. Pred pre ňu obľúbenou činnosťou skúšaním zahlásila, že má voľné lístky do Bratislavy na divadlo. Potom neskôr povedala, že nám to vraví ako prvým a, že kto chce, že jej to má oznámiť zajtra ráno. Ako je normálne v našom opičinci inak zvanom 4.F začal sa nenormálny hluk, v ktorom bolo počuť aspoň 28 rôznych opičích hlasov, ktoré hovorili každý o svojom banáne. Po pár minútach v Zoo sa z nenazdajky ozval utišujúci hlások, ktorý navrhol také úžasné riešenie, že sa vo mne sa ozvalo svetlo šťastia. V tom lúči bolo melancholickou tôňou napísané, že by sme mali ísť do Bratislavy všetci ako družný kolektív. Všetko už zostalo na našich milovaných rodičoch, ktorý museli chcene či menej chcene toto prekrásne dobrodružstvo odobriť. Na druhý deň sme svorne zistili, že maminky a ockovia nám skoro všetkým dovolili ísť na tento divadelno-zábavný zážitok, a tak popri tešení sa na Mikuláša, ktorého organizácia nás ešte čakala ako poslušný pes, sme sa tešili aj na 14 decembra kedy sa konal tento výlet. Postupne ako dni plynuli a už bolo po krásnom Mikulášovi sa blížilo nové dobrodružstvo. A vo štvrtok to prerástlo do takých rozmerov, že ja som už nemyslel na nič iné ako na Bratislavu. Štvrtkový večer sa niesol v nálade čakania čo sa stane na budúci deň? Aké to všetko bude? Bude sa mi páčiť divadlo? Bude všetko také krásne ako si myslím, že by malo? S týmito otázkami som zaspával na mojom obľúbenom gaučíku. A zrazu počujem zvuk budíka. Prišiel vysnívaný deň. Hneď som ho vypol a po ďakovnej a jasné, že aj troška prosiacej modlidbičke som rýchlo vstal a začal sa chystať. Ako prvé nastúpilo obliekanie, papanie raňajok, umývanie zubov a neskoršie balenie všetkého čo som eventuálne potreboval na celý deň. Za chvíľu bolo osem hodín a s Kubitom sme boli dohodnutý na 8,03 pred jeho domom. Ale ako blesk z jasného neba som zistil, že mám ešte špinavé topánky a bundu. Tak som musel topánky opucovať a bundu dostatočne odchlpiť od Sisiných(mojej labradorky) chlpov. Už bolo 8,07 a bežal som 10 metrov ku Kubitovi(môjmu kamarátovi). Od neho sme sa pobrali svižným krokom na zástavku kde sme stihli až autobus, ktorý sme mali v mysliach ako rezervný(keby sme náhodou nestihli ten predchádzajúci). Po cestovaní týmto MHD strojom sme prešli cez Martin k miestu určenia stretávky nášho opičinca. Boli tam už nejaký skorý experti, ale aj tak sme tam boli medzi prvými. Veď bolo len 8,40 a vyrážať sme mali o deviatej hodine rannej. Postupne prichádzali všetci účastníci dobrodružnej cesty autobusom. Najlepšie bolo, že autobus tam ešte nebol a, že pred Žilinou hlásili už 30 minútové zápchy. Už vtedy som žačal cítiť počiatky veľmi zábavnej cesty. Autobus prišiel všetci sme nastúpili tam kde sme nechceli, lebo tretiaci ktorý išli snami stihli obsadiť zadné rady. A tak nám zostalo miesto vpredu. Ale nie všetkým. Naša skupinka bola rozhádzaná po autobuse ako vysypaná hŕstka hrachu. Avšak nie až tak boli sme všetci vpredu za sebou až na Katku s Nikou ktorým sa ušlo miesto až vzadu. Ale to sa po pár kilometroch vyriešilo tým, že sme sedeli po traja na jednej sedačke. Čiže Ja, Nika a Veronika na jednej a Katka a Mišítko na druhej. Za nami sedeli Anička s Barborkou a pred nami Kubito s Aďou. Táto kombinácia bola akousi predzvesťou dlhočiznej zábavy ktorá sa aj po pár minútach stala realitou. Neviem či som predpokladal, že sranda bude až taká veľká a dlhá(keďže vydržala až po Bratislavu) a tak som bol moc rád. Už nejdem opisovať aký typ humoru prevládal a o čom všetkom sme sa rozprávali, lebo toho bolo toľko, že by sa to tu do týchto skromných riadkov nezmestilo. Ale vedzte, že ku konci cesty keď vodič prešiel Bratislavu a neskončil tam kde mal(pri Auparku) nám bolo tak smiešne ako skoro nikdy. A keď tento prehrešok zopakoval po otočení sa a potom zas tak to už bolo na nevydržanie však kto by sa nesmial :D:D. Nakoniec keď pán zaspatý vodič prišiel do Auparku spustil sa vrúcny a úprimný potlesk ako keď pristane lietadlo. Asi pánovi vodičovi bolo trápne ale čo už. Naše stádo po zastavení vyšlo z autobusu to tej sychravo - hnusnej zimy bez oblečenia(však Aupark bol pár metrov a v ňom bolo teplo) a počkali sme na rozkazy. Tie zneli o dve hodiny na tomto istom mieste sa stretneme znova a pôjdeme na vianočné trhy. Už vtedy som tušil, že sa určite niekto omešká. Pod vedením Kuba Kubiša sme celá tlupa vošli do tej nekonečnej budovy ktorú som už pár krát spomínal. Dali sme si rozchod a ako správny metallisty teraz už pod vedením Tommyho sme hneď išli za vôňou gitár, bás, bóng a klavírov do Muzikera. Hneď ako sme vyšli hore schodmi sme zazreli černotu v podobe prvého slovenského čierneho baču Ibiho Majgu. Po tomto zážitku sme s úsmevom vošli do tej už spomínanej svätyne hudobného prejavu plného nástrojov na hranie. Po asi 30 minútovej prehliadke nádherných gitár a bás sme vyšli von prevažne zo smútkom na perách spôsobeným nedostatkom peňazí na kúpu tých nádher. A začali sme sa rozhodovať kde zakotvíme teraz. A zrazu to prišlo. Do našich očí vnikol záblesk pestrých farieb arafatiek, ktoré sa nachádzali v obchode o poschodie nižšie. Hneď sme tam zavítali a z ďalším smútkom zistili, že sú nenormálne drahé(ako skoro všetko v našom hlavnom meste). Neskôr sme sa chvíľku len tak potulovali avšak potom sa v Katkinej hlave skrsol nápad premiestnenia sa do obchodu Davinci. Tak sme tam šli za Katkou ako tlupa mravcov idúcimi za feromónmy. Došli sme tam a v zdravý a šťastí sme začali prezerať tovar. Ja som sa len tak pozeral, Katka hľadala sklíčka a iný sa tiež len tak pozerali po výkladoch. Kubito si kúpil dve ceruzky a Katka si nakoniec nekúpila sklíčka, lebo boli drahé, ale kúpila si látkový peračník, ktorý si môže nabatikovať a ešte nijakú vec. Neskôr keď sme po predchádzajúcej 20 minútovke strávenej v tomto obchode vyšli na svetlo Auparku Katke zavolala sestra s ktorou bola dohodnutá a išla za ňou. Bolo nás na zvyšnú hodinku o jedného menej. Tú sme len tak strávili prechádzaním a kochaním sa výrobkami ľudského sveta. Po tomto všednom obchodnom rituály sme začali vykonávať nový rituál s názvom ako nájsť východ rýchlo a jednoducho. S prispením stretnutia sa z Kubom, ktorý nás zaviedol dnu sme sa dostali aj von nepoškodený a načas. Tam sme sa po chvíľkovom premŕzaní zistili, že môžeme ísť už aj do autobusu a tak sme neváhali túto šancu nevyužiť a s pohonom formúl sme sa tam rýchlo dostavili. Postupne ako čas ofúkaval kolesá vozidla nazývaného autobus sa vnútorný priestor tejto chodiacej plechovej skrinky plnil. Za chvíľu bol autobus tak naplnený, že by sa mohlo zdať, že sme tam už aj pomaly viacerý ako máme ale to bolo len zdanie ktoré veľmi klamalo. Lebo chýbalo pár ľudí ktorý sa troška prehrešili a meškali(ale s tým sa ráta vždy). Už pomaly všetci prišli až na dve expertky z 3.F ktoré zablúdili v garáži. Ale aj tie po 6tich minútach kľučkovania v tom nekonečnom labyrinte áut prišli do našej „limuzíny“ a mohli sme s radosťou a potleskom odísť vedený obľúbeným vodičom ktorý určite vždy vie kam ide. Našťastie túto mini prepravu od Auparku po SND zvládol bravúrne a tak sme s úsmevmi na tvárach a naobliekaný mohli ako cibule vyjsť do zimy čakať na pokyny. Tie zázračne extrémne dlho nechodili a tak sme museli čakať dlhšie. Po asi 15tich minútach sa nás už profesori zhostili a pomalým krokom sme začali mieriť do centra Bratislavy na vianočné trhy. Aspoň mne sa zdalo, že tá cesta mohla byť o dosť kratšia, lebo sme ako keby išli do kruhu, ale nakoniec sme sa dostali na vytúžený záver cesty. Dali sme si rozchod a o hodinu sme sa mali stretnúť pod tým istým stromčekom z dôvodu odchodu do divadla. Ja, Kubo a Tommy sme zavítali do jedného stánku s mäskom a kúpili sme si Cigánsku pečienku, ktorá bola podľa mňa veľmi dobrá, ale môže to byť aj jedným príslovím ktoré hovorí „Hlad je najlepší kuchár“ . Počas postupného konzumovania tohto Božieho daru sme sa stretli s tou krajšou a múdrejšou časťou našej partie v podaní Katky, Niky, Veroniky, Adi a možno aj iných(prepáčte ale v túto neskorú hodinu písania si neviem spomenúť ) a v našej ďalšej ceste sme pokračovali s nimi ako keď ide stádo sloníčat. Slintanie za chutnými jedlami v stánkoch a prezeranie niektorých krásnych vecičiek nám zabralo celkom dosť času a tak sa pomaly chýlilo ku koncu nášho „výbehu“. Zas sa nijaká časť našej parite odtrhla od tej druhej a bolo nás menej. Avšak ku koncu sme sa presunuli ku bodu kde sme sa mali opätovne stretnúť a zakotvili sme pri stánku s pečenými gaštanmi ktoré boli veľmi chutné. Anička si ich kúpila ako prvá a ako veľmi dobrá duša ich s radosťou núkala aj iným, ale za mierny poplatok vo forme nie peňažnej. Z dôvodu, že niečo by malo zostať aj v mojej hlave a utajené nejdem opisovať druh tohto poplatku. Aj keď nie je taký hrozný ale budiš. Potom si následne gaštany kúpili aj Veronika s Nikou a neskôr aj Kubo Kubiš. On sa v cle za rozdávanie týchto chutných gaštanov priam vyžíval a dobre si to užil. Potom sa troška poplatok a systém jedenia zmenil, ale ten tiež nechám v hlavách konkrétnych ľudí. Čas sa priblížil už ku dobe odchodu a pomaly sme všetci boli na dohodnutom mieste. Pomaly sme prešli prepočítaním vo forme prejdenia pod bránou rúk našich spolužiačok a išli sme do vytúženého a sladkého divadla. Ako skupina sme prešli námestím potom cez pár semaforov a ocitli sme sa pred divadlom pri chodiacej skrinke inak nazývanej aj autobus. Tam dievčatá zistili to čo sme už my chalani vedeli dlho a tešili sme sa na to ako blchy do kožuchu, že sa idú prezliekať naraz s nami v autobuse. Boli síce prekvapené a troška odporovali, ale nakoniec museli pristáť na tento spôsob. A tak sa začal rituál kochania sa ženským hrudníkom zahaleným len kusom látky nazývanej podprsenka(trošku prepáčte za narážku ale píšem to o 0,51). Bol to krásny zážitok ktorý sa skončil momentom kedy boli už skoro všetky prezlečené vo svojich prenádherných šatoch. Postupne sme jeden po druhom ako molekuly vody keď sa leje, vychádzali von a čakali na tých ktorým prezliekanie trvalo trošku dlhšie. A tak sme už nie ako hnusný opičinec ale sťa krása sama o sebe kráčali do prestížnej budovy slovenského národného divadla. Po vojdení sme uvideli veľké biele vnútro SNDéčka. Nežná časť našej výletnej tlupy sa museli ísť ešte upraviť na záchod. My chalani sme šli na záchod s troška iného dôvodu :D. Blížil sa začiatok predstavenia ktorý bol naplánovaný na 19tu hodinu a tak sme sa pobrali o poschodie vyššie, lebo sme mali lístok do hornej časti činohry. Ešte pred vstupom sme si aspoň niektorý prezreli fotky všetkých hercov SND a popri tom aj niektorých zazreli naživo. Potom o chvíľku pri bare sa začal boj o fotku so Zuzkou Fialovou ktorá bola veľmi príjemná a aj sa snami troška porozprávala. Ale už sa otvorili dvere a vošli sme do veľkej miestnosti s javiskom a veľkým hľadiskom. My sme boli usadení vpravo hore, ale aj tak tam bol super výhľad. Po usadení sa začala hra na ktorú sme sa väčšina tak strašne tešili. Celú hru začal hlavný predstaviteľ hry svojim úvodným príhovorom. Nejdem tu asi opisovať obsah hry a všetky smiešne momenty pri ktorých som sa skoro popukal od smiechu(veď to bola satirická komédia). Prvé dejstvo, to pred prestávkou, bolo pre niektorých nudné ba až na zaspatie no pre mňa a Kubita nie. Nám sa strašne páčilo aj to. Potom Prišla prestávka kde sme si chvíľku oddýchli a začalo sa druhé dejstvo pred ktorým sme si obhliadli aký ľudia sedia v sále a prišli sme na zaujímavé zistenia. Ako aj na zistenie, že Bacikovi škvŕka v bruchu. Druhé dejstvo sa začalo zas príhovorom hlavnej postavy pričom sa v tom momente pozeral na nás. A vtedy sa začal kruh skoro nekonečného smiechu. Druhé dejstvo už všetkých zaujalo svojím vtipom. Bo poslednom potlesku v státí(škoda, že sme z celej sáli stáli len nijaký 20ti) sme s krásnym pocitom s krásnej hry išli späť do autobusu. Tam sme sa prezliekli zas aj s dievčatami a krásnym výhľadom a už aj sme vyrazili späť do Vrútok či Martina. Cestou naspäť sme nespali ako by sa mohlo zdať po takom dlhom dni, ale rozprávali a zabávali sa. Nejdem tu rozprávať zas o čom, alebo akým spôsobom sme sa bavili, ale vedzte, že aspoň v tom momente to bolo zábavné. Potom sme už prišli do Vrútok a s ním aj zároveň Čas výstupu mňa, Aničky a Kubita. Pekne sme sa zo všetkými rozlúčili a išli sme. Na záver by som mohol poďakovať všetkým s ktorými bol tento deň taký krásny a nezabudnuteľný. Verím, že takýchto pekných triednych aj mimo triednych akcií bude ešte veľa. Už len dodať, že viem koľko som toho zabudol, ale už sa mi ani moc nechcelo písať. Je 1,30 hod a chcem sa aj vyspať. Ale nebojte pamätám si všetko, zastávku na pumpe, uvidenie limuzíny , ako Aďo G. išiel preč z hľadiska v polke a do prestávky sa nevrátil a mnoho iných. Pekný deň prajem všetkým ktorý si tento môj článok prečítajú, alebo aspoň pokúsia sa o to :D. A ešte prepáčte za nespisovné výrazy.