Mrazive svetlo

Ľudia čo prvý chodiť zvykom mali, aj teraz tam už dlho stáli, lež koli zapichnuté v onen zemi, stíhané silou ohromnej zvery. Veď ta času ešte byť, keď mať o dvadsať božích minút vyraziť. Ľudia prichádzali jak srnky ku krmelcu, za chvíľu ich bol celý šík, veď zmeškať krasný deň nechcú, jak svoj krátky život poľovník. Cesta šťastia začínala, ni jak med, lež jak jed, bo zápcha pod hradom diala, tu inej cesty šťastia niet. Hniezdo lásky skaly orly, postupne sa plnilo, miesto tam kde plánovalo, z ďalekej náplne už nebývalo. Avšak v kúkoľ hniezda miesto sladké, bolo vďačné svojej matke, ba nie však všetkým ľudským tvorom, ktorých slnce lúč dopadal obzorom. Sťa hrach na dlážke sypký, rozsypaných ľudí svet, v hniezde kde je vše sladké, onen potlačiť sa v kúsku miesta musieť . Zábava sa napĺňala, jak myšlienky plynúce šírym vesmírom, rýchlo sa tá tiahla nami, veď v nej splýva radosť krotká, kde počiatok má v chotári. Ona sa nekončila, jak sa končí život slabý trpký, ba ešte pokračovala, na hen onen veľkej briadky. Slov veľa ako vo vánku letiacom, ráno už neokrídlené bielym mesiacom, lež svieti slnko biele jasné, a v našom hniezde je tak krásne. Neskôr sa ostrov hluku chmíril, náš koniec mysle šťastia, veď náš cieľ sa blížil, zatiaľ bez rúce stvorenia nešťastia. Bod úplného naplnenia sa mihol vo výhľade radosti a my museli otočiť, jak tie ovečky ktoré v nádeji pred medveďom musia odbočiť.